2.Kapitola

Autor: Patrícia Hricáková | 29.10.2012 o 10:51 | (upravené 29.10.2012 o 18:43) Karma článku: 5,16 | Prečítané:  214x

Kapitola druhá. Čo vlastne robím?   Zazvonil mi budík a ja som po ňom s ešte zlepenými očami tresla. Už od rána som bola nervózna a ani som nemala byť prečo. Možno z toho stereotypu. Zas pondelok. Zas robota. Zas prídem domov zjem diétny obed, vypijem pol litra nesýtenej minerálky a opäť sa vrátim do firmy. Študovala som diaľkovo na ekonomickej, no keďže môj zazobaný otecko vlastní firmu, neváhal a hneď ma tam zamestnal. Hneď po strednej.

 

 

 

V otcovej firme pracujem už vyše troch rokov a celkom ma to aj baví. Teda vlastne už ani nie. Kedysi ma to bavilo. Keď som ešte nevedela, čo chcem od života. Vtedy som bola šťastná, že mám prácu, že mám nejaký ten peniaz a že mám byt. V byte som bývala sama a tak mi to aj vyhovovalo. Mohla som si robiť to, čo chcem, mohla som robiť všelijaké žúry a nemusela som nikoho vyháňať z domu.

Keď som prišla v to ráno do práce, bolo tam akési ticho. Také zlé ticho, akoby ticho pred búrkou. Otvorila som dvere do kancelárie môjho otca. Otec tam len bezducho sedel a díval sa na mňa pohľadom – čo ty tu chceš?

Môj otec bol taký flegmatik, ktorý nejako extra nič neriešil. Bol rád, že má prachy, dobré auto, doma milujúcu manželku, ktorá mu navarí, operie, poprace, vyžehlí a stále ho privíta s úsmevom na tvári. Ah, aký šťastný človek. Vždy som ľutovala mamu, že musí žiť s niekým, ako je on. Ja som sa totižto odsťahovala z domu najskôr, ako to bolo možné. Na strednú som šla do Blavy, vtedy sme bývali ešte v Nitre. Otec si neskôr založil niekoľko nových pobočiek a vo firme sa mu začalo dariť, tak sa rozhodli, že prídu bývať ku mne – do Bratislavy. V priebehu niekoľkých mesiacov predali trojizbový byt a postavili si dom s bazénom a obrovskou záhradou. Ja som ostala bývať na intráku, pretože som tam mala kámošky a takisto aj Sašu. Po strednej mi otec kúpil byt, v ktorom bývam teraz. Mamu navštevujem často, najmä vtedy, keď otec nie je doma, pretože stačí mi jeho prítomnosť vo firme. Mama sa stále poteší mojej návšteve, povypytuje sa ma ako sa mám, či už mám frajera ako sa má Saša a podobne. S mamou sa dá skvelo porozprávať. Verím jej. Len ju proste ľutujem. Viem, že moja mama si život po päťdesiatke predstavovala úplne ale ÚPLNE inak. Nechcela vysedávať celé dni doma a sedieť na lavičke pri dokonale vyčistenom jazierku. Nechcela sa dívať celý deň na telku. Chcela pracovať, pretože mama mala prácu rada, ale otec to nevedel nikdy pochopiť. Stále jej vravieval, že aké ma šťastie a čo by za to iné ženy dali, že by mohli len tak sedieť doma. Mama aj niekoľko krát plakala, videla som ju, no vedela som, že otca miluje a nikdy ho neopustí. Bola totižto veriaca. Verila v Boha a tak vychovávala aj mňa. Keď som bola malá, spoločne sme navštevovali chrámy každú nedeľu, niekedy aj vo všedné dni. Bola som takto šťastná. Otec sa ani raz nezúčastnil svätej omše, stále nás len čakal doma pred telkou a ani si nevšimol kedy sme dorazili domov, pretože bol príliš zaujatý ovládačom, aby nič nezmeškal. Každú nedeľu sme sa spoločne mlčky najedli, a potom šiel každý svojou cestou. Rodičia šli niekam na návštevu a ja som sa hrala alebo som niečo kreslila. Bola som šťastná, no niečo mi chýbalo. Chýbal mi čas strávený s otcom, a preto nechcem, aby sa to raz stalo mojim deťom.

Keď som si sadla za svoj pracovný stôl v mojej kancelárií vymaľovanej do lososovo-červena, zrazu niekto zaklopal. Vo dverách stál mladý chlap, mohol mať niečo kolo dvadsať päťky. Pootvoril dvere a spýtal sa či môže vojsť. Len som prikývla a spýtala sa : „Ako vám môžem pomôcť?“

Odkašľal si, rukou si prečesal vlasy a povedal: ,,Som váš nový asistent, slečna Háberová.“

„Asistent?!“ nechápavo som naňho vybehla.

„Áno, váš otec robil konkurz. Asi týždeň dozadu. Nemyslíte vážne, že vám nič nepovedal.“

Tak to teda myslím, krucinál. V tú chvíľu do mňa vošlo asi tak 1000 voltov. Že asistent. Načo mi je nejaký podrbaný asistent? Vystačím si aj sama a môj otec to dobre vedel.

„Nie, nič mi nepovedal. Počkajte chvíľu, zájdem za ním,“ pokojne som odpovedala, aj keď si na mne musel všimnúť, že som znervóznela.

Bez zaklopania som vtrhla do otcovej kancelárie a spýtala som sa ho: ,,Môžeš mi prosím ťa vysvetliť, čo to má znamenať?! Kto je ten chlapík v mojej kancelárií?“

„Ah, buď pokojná. Tvoj nový asistent. Len som ti chcel pomôcť, aby si nebola sama. Veď vieš, aby sa ti lepšie pracovalo, a aby si mala viacej času pre seba. Taká, povedzme tomu, lacná pracovná sila.“

„To nemyslíš vážne! Načo mi je nejaký hajzel, ktorý bude sedieť so mnou v kancelárií a aj tak mi nijako nepomôže? Dobre vieš, že nemám rada, keď niekto zasahuje do mojich vecí!“

„Ema, pokoj. Chcel som ti len pomôcť tak verím, že odo mňa túto pomoc prijmeš a nebudeš tu dudrať. Nevieš si nič vážiť.“

Takmer som vybuchla od zlosti. Že si neviem nič vážiť, idiot zazobaný. „Prepáč otec, ale iba jeden z nás si tu nevie veci vážiť a ja to nie som. Naozaj ti pekne ďakujem za takúto pomoc,“ odvetila som s prudkou iróniou v hlase a zabuchla za sebou dvere.

„Veď ty počkaj, ty pubertiačka! Ešte dverami mi budeš trieskať. Pfuj!“ zakričal za mnou môj otec s nervami a celý personál spozornel a pozeral sa smerom na moju osobu. Tvárila som sa že to nevidím. Že nevidím desiatky tvárí, ktoré naivne veria môjmu otcovi. Ľudia, ktorí ho pokladajú za najlepšieho šéfa, lebo im stále vybaví tie najlepšie kšefty a majú pritom aj slušné platy či prémie. Ľudia si ho ako človeka vážia, no to len preto, že nevedia, aká je to sviňa. Nevedia, aký v skutočnosti otec je.

Vrátila som sa do svojej kancelárie, kde ma s úsmevom čakal môj nový asistent. Prehodili sme pár slov, predstavil sa mi. Volal sa Damián, bol naozaj urastený, celkom fešák, tmavé vlasy, tmavohnedé oči. Mal presne dvadsaťpäť ako som tipovala. Bol slobodný a býval vo svojom vlastnom byte. Mal vyštudované právo.  Hľadal si prácu, pretože o tú svoju prednedávnom prišiel. Spýtala som sa ho aj nato, či sa pozná s mojím otcom a on len čosi zamrmlal, že párkrát ho videl na ulici ako sa rozpráva s jeho mamou. Nevenovala som tomu žiadnu pozornosť, no urobila som chybu, bohužiaľ, prišla som nato až neskôr.

Celý deň bol zvláštny. Cez prestávku ma Damián pozval na obed do reštiky, ktorý som ale musela odmietnuť,  pretože doma som už mala navarené. Varenie ma veľmi bavilo. Damiána mi bolo ľúto, tak som ho pozvala ku mne na obed. S poďakovaním prijal moje pozvanie. Spoznali sme sa trochu lepšie, smiali sme sa, rozprával mi vtipné historky a ja som si ho celkom obľúbila. Zvláštne bolo, že aj keď bol veľmi pohľadný, nemala som chuť s ním mať nejakú aféru. Chcela som sa s ním len rozprávať. Páčilo sa mi na ňom, že ani on sa o nič nepokúšal. Bol len zdvorilý a v jeho prítomnosti som sa cítila dobre. Vrátili sme sa späť do firmy a predstavila som ho niektorým členom personálu. Zoznámila som ho s náplňou jeho práce a popritom sme popíjali kávu. Páčil sa mi.

Po príchode domov som si ako stále vyložila nohy na stôl a urobila si masáž chodidiel. V hlave som si zrekapitulovala celý deň a pousmiala sa. Nakoniec to nebolo až také hrozné. Damián je fajn chlapík, no niečo mi na ňom nehralo. Bol taký strnulý, akoby niečo tajil. A naozaj aj tajil. Prekukla som ho. Skrýval toho viac, ako som si len vedela predstaviť.

Večer mi zavolala Saša, že či neskočíme niekam na kávu. Bola som taká unavená, že sa mi nikam nechcelo, tak som ju zavolala ku mne. Porozprávala som jej o celom dni, o Damiánovi, o rozhovore s otcom, o práci... Ostala u mňa spať. Celú noc sme prekecali a mne sa zrazu už vôbec nechcelo do postele. Ani neviem koľko bolo hodín, keď sme zaspali, no zdalo sa mi, akoby som spala asi hodinu. Zazvonil budík a zasa ten stereotyp. Dookola.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?