3.Kapitola

Autor: Patrícia Hricáková | 29.10.2012 o 18:42 | (upravené 29.10.2012 o 22:42) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  56x

KAPITOLA TRETIA Víkend s mamou   V piatok poobede som zavolala mame. Chcela som ju vidieť a chcela som s ňou stráviť aspoň jeden víkend. Už tak dlho sme si nikde nevyrazili. Ako mama s dcérou. Tak som jej teda zavolala a ona sa tak potešila, že až skríkla do telefónu. Chúďa mama. Konečne nebude trčať doma alebo sa nebude tackať kdesi po rôznych nóbl večierkoch v spoločnosti zbohatlíkov, ktorí ani nevedia, čo vlastne robia, hlavne, že majú čo do huby a päť zaparkovaných BMWčiek pred domom.

 

 

Prišla som k mame a tá ma privítala s otvorenou náručou. Objala ma, vystískali sme sa a začali sme plánovať náš spoločný víkend. Najprv sme si len tak sadli, mama navarila moje obľúbené slivkové knedle a rozprávali sme sa. Veľa. Až do večera. O práci, o jej ničnerobení, o zazobaných otcových známych, o priateľoch... Prekecali sme celý večer a boli sme také unavené, že sme už ani nevládali niekam ísť. Tak sme si teda sadli na kožené sedačky a urobili si masáž nôh, pedikúru, manikúru, masky na tvár.

Otec ešte stále nebol doma. Bolo už niečo po deviatej a ja som sa začudovane spýtala mamy, kde je otec. Len kývla rukou a mykla plecom, akože nevie. Ďalej som to už neriešila. Otec prišiel asi okolo desiatej a na mamine otázky odpovedal len, že bol na nejakom pracovnom stretnutí. Mama sa už ani neznervózňovala, však ani nemala prečo. Bola na to proste zvyknutá, no ja nie. Nechcela som ju vidieť trápiť sa. Nechcela som to takto a najhoršie na tom bolo, že som vedela, že ani mama to takto nechce, no tvárila sa tak, že je spokojná. Mama je totižto veľmi nekonfliktný človek, ale vedela som, že to v sebe všetko dusí. Bála som sa o ňu.

Otec si po pár minútach všimol, že sedím v obývačke a privítal ma: „Čo ty tu?“

Čo iné som vlastne čakala? „Sedím,“ odvetila som.

„No to vidím. Prečo nie si doma?“

„Lebo som tu.“

„Toto nemá zmysel. Kamila, uvar mi niečo na večeru, som hladný ako vlk,“ takto milo“ poprosil mamu a ja som len neveriacky pokrútila hlavou. Nechápala som, ako s človekom manipulujú peniaze. Kde je ten fajn chlapík, ktorý nadovšetko miloval mňa aj mamu? Kde je ten verný manžel, ktorý bol doma vždy načas? Kde je ten otec, ktorý brával svoju dcéru na salaš k starej mame, v zime na sánkovačky a v lete na rybačku? Nevedela som. Proste sa nám stratil pred očami. Čím viac peňazí, tým väčší srab. Nechcela som to už ďalej riešiť, a tak som si vzala knihu z knižnice a šla som do postele.

Mama sa ku mne opatrne priplazila asi o desať minút, sadla si na kraj mojej postele a pohladila ma po vlasoch. Bolo to krásne. Taký mamičkovsky pud. Obrátila som sa k nej a usmiala sa na ňu. V očiach mala slzy. Videla som to. Ale usmievala sa.

„Ah dcérka, som taká rada, že si tu,“ povedala roztraseným hlasom „ani si nevieš predstaviť, ako som sa tu nudila. Idem už spať, no sľubujem ti, že zajtra bude náš program bohatší. Dobrú noc.“

„Dobrú mami,“ rozlúčili sme sa a dala som jej bozk na líce, ako keď som bola malá. Taká nostalgia. Bože, prečo neexistuje stroj času?

Ráno, keď som vstala, mi mama priniesla raňajky do postele. Presne, ako keď som bola malá. Otec už nebol doma, aj keď bola sobota, stále chodil niekde na služobky, alebo rokovania, či rôzne pracovné stretnutia. Aspoň sme si to s mamou vtedy mysleli. Po raňajkách sme sa spoločne vybrali na nákupy, zašli sme na obed, potom opäť nákupy, až sme sa nakoniec vrátili domov. Úplne zmorené sme sa posadili pred telku a zdriemli si. Na večer mama kúpila lístky do divadla na nejaké večerné predstavenie. Trvalo to asi hodinu. Po predstavení sme sa šli ešte prejsť a rozprávali sme sa. Bola som strašne šťastná, že som s mamou. Bola som šťastná z toho, že sa náš vzťah vôbec nepokazil, stále sme si rozumeli a vedeli si poradiť. Navzájom sme sa chápali, mali sme jedna pre druhú porozumenie.

V nedeľu ráno sme sa s mamou spoločne vybrali do najbližšieho kostola na omšu. Kostol bol tak krásny, honosný, niesol sa vo farbách zlata. Na všetkých stenách viseli rozmanité obrazy, ktoré nám mali priblížiť to, ako veľmi Kristus trpel počas krížovej cesty. Tak dlho som nebola v kostole, že som sa normálne tešila. Sadli sme si s mamou do lavice, bola drevená so zlatým lemom. Kostol bol ešte poloprázdny, pretože sme prišli o hodinu skôr. Mama povedala, že stále ide na omšu skôr, aby sa mohla vyrozprávať. Aby mohla povedať nebeskému Otcovi, čo prežíva, čo ju teší, ale aj naopak, čo u trápi. Kľakli sme si na studenú zem a ja som nevedela, čo robiť. Len tak som rozmýšľala nad životom, nad prácou, nad Damiánom, nad otcom, nad sebou. Zrazu začala omša, ani som nevedela, kde je tá hodina. Bolo to skvelé, také povzbudenie. Aj keď som nikdy kňazom príliš nedôverovala kvôli tým škandálom, ktoré sa dejú, dá sa povedať, dennodenne, no dnešný vysluhovateľ ma niečím očaril. Rozprával o živote, o tom, ako ho treba prežiť, aby sme boli šťastní, o tom, ako niesť kríže, ako pomáhať a podobne. Keď sa schyľovalo ku koncu omše, začalo mi byť strašne naprd. Točky v hlave, koľko krát som si hovorila, že už nebudem piť víno? Nakoniec som to neudržala a odpadla som. Taký trapas. Zobudila som sa až v sanitke, nevedela som, čo sa deje, kde som, prečo som tam, kde som, kam idem, čo mi je. Bola som zrazu taká slabá, bezbranná. Všade okolo mňa som videla len ľudí v bielych tričkách a červených vestách, ktorí pokojne sedia vedľa môjho lôžka. Bol tam aj jeden v plášti, asi doktor, pomyslela som si. Pomaly som rozlepovala oči. Cítila som nesmiernu bolesť v hlave. Ten v bielom plášti sa postavil a pohladil ma po čele.

„Nebojte sa, viem, že ste dezorientovaná, ale už je v poriadku.“

„Čo sa preboha stalo?“

„Odpadli ste. Počas omše.“

„Prečo pre mňa volali sanitku?“

„Pretože ste sa ani po minúte neprebrali. Váš krvný tlak bol veľmi nízky, mali ste nepravidelný tep a nebyť toho, že by niekto zavolal sanitku, mohlo to skončiť vnútorným krvácaním.“

„Fúha. Fajn. Posledné dve otázky – kde je moja mama a prečo ma veziete do nemocnice?“

„Tak slečna, vaša matka bola celý čas pri vás, no bohužiaľ, do sanitky sme ju vpustiť nemohli, a tak šla s plačom domom. Myslím, že by bolo lepšie, keby ste jej ihneď ako vás privezieme do nemocnice zavolali. A dôvod, prečo vás tam vezieme je ten, že by ste si mali na nemocničné prostredie zvyknúť, pretože to vyzerá na hypotóniu v pokročilom štádiu a...“

„Hypočo?“ prerušila som doktorkove myšlienky.

„Hypotónia. Nízky tlak. Spôsobuje vám závraty a, laicky povedané, točenie v hlave. Nebývalo vám v posledom čase zle? Neboli ste unavená? Nepracovali ste priveľa?“

„Zle mi je jedine tak z vína. Únavu som pociťovala práve kvôli prepracovanosti. Ako viete, že je to vážne?“

„Slečna,“ zasmial sa, „nič také som nepovedal. Či je to vážne, a či je to vôbec hypot... pardón, nízky tlak, potvrdia až výsledky. Preto dnes aj zajtra ostanete u nás na pozorovanie. Mali by sme sa asi zoznámiť, ja budem vaším ošetrujúcim lekárom. Daniel, teší ma.“

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?